Asi nikoho neprekvapí, keď sa znovu vrátim k téme hormóny.
V požehnanom stave nad nimi totižto naozaj strácate kontrolu – a dokonca sa to každý mesiac stupňuje, až v treťom trimestri už si ani neviete spomenúť, aké to bolo, keď ste ešte boli normálna. Aby ste rozumeli, ja som nikdy nebola taká tá chill dievčina, s ktorou hormonálny systém netrieska každý mesiac a na ktorej ani nerozoznáte, že je v inej fáze cyklu ako pred týždňom. Nie. Ja som bola stelesnenie tej hlášky: „To máš krámy, alebo čo?”, ktorá síce môže znieť povýšenecky a patriarchálne, ale povedzme si to úprimne… je na nej niečo pravdy.
Jednoducho, jeden týždeň v mesiaci som pravidelne mávala zlú náladu, nič ma nebavilo, bola som úzkostlivejšia ako obvykle a po fyzickej stránke som sa celkovo cítila úplne na nič. Vtedy som to nazývala PMS a postupom času som sa naučila tento svoj týždeň využívať k tomu, aby som jedla čokoládu bez výčitiek, spotrebovala pri tupých romantických filmoch celé balenie vreckoviek a vynechala tréning, keď som proste mala pocit, že by som radšej ležala v posteli a scrollovala na instagrame. Nakoniec mi PMS prestalo pripadať ako taký strašiak.
Ale viete prečo?
Nie kvôli čokoláde, ani leňošeniu, ani tomu, že som si poplakala pri filmoch, pri ktorých by mi bolo blbé za normálnych okolností rumázgať ako puberťáčka, keď jej zabijú obľúbenú postavu v seriáli. Hlavný dôvod, prečo som sa s PMS naučila žiť bol ten, že PMS trvá týždeň. A na konci toho týždňa sa moje rozbúrené hormonálne hladiny upokojili, vrátila som sa nohami pevne na zem a dokázala som fungovať ako… no, ako ja.
Poviem vám tajomstvo, o ktoré sa so mnou nikto predtým nepodelil: tehotenstvo je jedno veľké, nekončiace PMS. A ja ho mám už sedem mesiacov.
Naozaj závidím ženám, ktoré toto obdobie považujú najkrajšie v svojom živote. Pretože napriek tomu, že nie som nevďačná beštia, ktorá by si neuvedomovala, že toto celé, čo robí moje telo, je neuveriteľný zázrak, nemôžem povedať, že by som sa netešila na to, keď budem mať svoje telo zas len pre seba.
Áno, tehotenstvo prináša výhody. Napríklad keď zo seba urobíte debila v obchode a už máte viditeľné brucho, ľudia sa len tak zhovievavo usmejú namiesto toho, aby sa na vás pozerali nechápavo-ľútostivým pohľadom ako predtým. Kuriéri vás nenechajú postávať pred domom s obrovským matracom, ktorý váži približne rovnako ako čerstvo narodený slon, ale naopak vám vytiahnu kočík, ktorý ste si objednali z netu, až do piateho poschodia bez výťahu. V práci pochopia, keď sa odpojíte o niečo skôr, pretože jednoducho nemáte energiu.
Ale to neznamená, že by váš mozog – alebo teda aspoň ten môj je takto nastavený – bol rovnako chápavý ako celá tá spoločnosť naokolo. Mojej hlave jednoducho vadí, že nefunguje tak ako kedysi, že sa rozplačem zakaždým, keď si spomeniem na koniec Terminátora 2, napriek tomu, že som mala pocit, že som s tým zdvihnutým palcom už vyrovnaná; a najviac zo všetkého nedokáže poriadne pochopiť, že momentálne nezvládam robiť veci rovnako ako predtým.
V poslednom štádiu tehotenstva vás totižto stále niečo bolí. Keď to nie je hlava, je to chrbát a keď vás náhodou nebolí ten, tak vám tvrdne brucho a musíte ležať namiesto toho, aby ste upratovali kuchyňu, čo bola vaša obľúbená činnosť vždy, keď ste nevedeli, čo so životom (áno, stotožňujem sa s Monicou). Na všetko sa sťažujete, nemáte dobrú náladu, otravovať musíte aj sami seba, nie to ešte úzke okolie, ktoré to musí každý deň počúvať a nič… ale naozaj nič vás nebaví.
Takže sedím doma, dávam si čokoládu a myslím na to, koľko žien mi hovorilo, že ich druhé tehotenstvo bolo oveľa lepšie a dúfam, že sa niekedy dočkám tej šťastnej tehotenskej bubliny. Pre teraz mi musí stačiť, že si pod kožou na bruchu viem nahmatať maličké nožičky a už sa neviem dočkať, keď ich uvidím naživo.
Som lietadlo 